Rozhovory.sk, 30.10.2012 celý článok

Advokátka Jana Martinková - Attorney-at-law (lawyer), der Rechtsanwalt - Advocatus Martinková s. r. o.
Advokátka Jana Martinková: Verím, že občania nie sú len plyšovými hračkami v rukách vlády

Už na začiatku arbitráže HICEE (Penta) proti Slovenskej republike o jednu miliardu Euro predpovedala úspech Slovenska, aj keď odborná verejnosť bola iného názoru. Okrem poskytovania komplexných právnych služieb sa venuje aj legislatíve zdravotných poisťovní a ochrane zahraničných investícií s väzbou na medzinárodné arbitráže. S advokátkou Janou Martinkovou sme sa rozprávali nielen o jej názoroch na justíciu, ale i problematiku zdravotných poisťovní.

Byť právnikom je skôr snom mužov ako žien. Prečo ste si vybrali túto profesiu?

Pretože som sa nechala viesť ideálmi a presvedčením, že budem najbližšie spravodlivosti. Nikdy som nechcela byť len právnikom, v advokácii vidím noblesnú syntézu logického a kombinačného úsudku, schopnosti analyzovať nesúrodé štruktúry, kreovať rozhodujúce aspekty i zo zdanlivo bezvýznamných detailov a moci povyšovať maličkosti na rozhodujúce faktory a to všetko slobodne bez akýchkoľvek príkazov „zhora“. Jediným vítaným obmedzením je zákon.

Aké boli vaše začiatky?

Plné nadšenia, elánu a viery, že dobro a spravodlivosť zvíťazí. I keď už nie som na začiatku, niektoré ideály ešte zostali.

Ženy sú vo všeobecnosti vnímané ako „tie slabšie“ – stalo sa vám, že vás ako ženu – advokátku niekto počas kariéry „podcenil“?

Často sa stretávam s ľuďmi, ktorí  sa nechávajú  uniesť predsudkami a snahou kategorizovať ľudí podľa zavádzajúcich a plytkých kritérií, medzi ktoré patrí aj pohlavie, či fyzický zjav. V tomto smere sa teda aj rovnako často stretávam s počiatočným podceňovaním, ktoré však vždy uvítam, pretože z neho môže ťažiť nielen advokát, ale hlavne klient.

Kedy dokážete zastupovanie klienta odmietnuť?

Odhliadnuc od prípadov, kedy je advokát zo zákona povinný zastupovanie klienta odmietnuť, neprevezmem zastúpenie ani vtedy, ak sa ma klient opýta, či mám kontakt na sudcu.

Právo síce nie je až tak o emóciách – no predsa len – aké sú pocity po prehratom spore, o ktorom ste mali pocit od začiatku, že je „váš“?

Právo síce možno nie je o emóciách, ale spory rozhodne áno. Advokáti hovorievajú: „Žiadny spor nie je taký dobrý, aby sa nemohol prehrať a taký zlý, aby sa nedal vyhrať.“ A nemyslia sa tým len okolnosti spočívajúce v schopnostiach advokáta. Treba si uvedomiť, že advokát ide do sporu prevažne len s „pravdou“ svojho klienta, výsledok je teda do veľkej miery ovplyvnený aj tým, akú úroveň má ich vzájomná otvorenosť a komunikácia. V tom ideálnom prípade Vás nemôže protistrana ničím zaskočiť a ste takmer na všetko pripravený. A ak máte šťastie na slobodného sudcu, nemôžete byť sklamaný.

Minister spravodlivosti – podľa jeho slov – chce odpolitizovať justíciu. Máte pocit, že momentálne je pod politickým vplyvom? Resp. – ako sa to v praxi prejavuje...

Veľmi rada by som povedala, že justícia ako jedna zložka moci je imúnna voči politickým tlakom a mocenským súbojom. Celá spoločnosť je však veľkým ihriskom politických a ekonomických záujmov a justícia je nielen súčasťou, ale i zrkadlom tejto spoločnosti. Žiaľ súdne rozhodnutia sú silným lákadlom nielen pre ekonomické skupiny, ktoré týmto smerom orientujú svoje kvázi „podnikanie“, ale i nástrojom zintenzívnenia prejavov politickej i ekonomickej moci. O to viac rešpektujem a ctím každého sudcu, ktorý pri riešení tohto vnútorného konfliktu nerobil kompromisy a dokázal si uchovať základné štandardy profesijnej etiky, mravný cit a dôveryhodnú identitu svojej profesie.

Parlament schválil novelu zákona o advokácii, ktorá okrem iného predĺžila prax advokátskeho koncipienta z 3 na 5 rokov. Pokladáte túto zmenu za potrebnú?

Nespochybňujem a vítam snahu o zlepšenie kvality poskytovaných právnych služieb, i keď predĺženie praxe môže v mnohých prípadoch znamenať viac formálne ako reálne kritérium. Nie všetci koncipienti majú to šťastie, aby sa dostali k širokému spektru právnych odvetví a to nielen v závislosti od zamerania svojho zamestnávateľa. Niektorí sú u svojho školiteľa „odsúdení“ viac-menej k vymáhaniu obchodných pohľadávok, prípadne robia len čiastkové úkony v mnohých sporoch, takže nemôžu získať praktické poznatky o vedení sporu od jeho počiatku až po jeho ukončenie. Zostáva len dúfať, že stanovená povinnosť vedenia denných výkazov praxe advokátskeho koncipienta s minimálnymi obsahovými nárokmi  nezostane len vo formálnej rovine a že budú nasledovať omnoho koncepčnejšie legislatívne kroky, ktoré tento krát naozaj vyriešia skutočný problém, ktorým je do budúcna neudržateľný pretlak právnickej profesie na Slovensku. Nepovažujem za šťastnú existenciu siedmych právnických fakúlt  so spornou akreditáciou.  Pred dvadsiatimi rokmi boli dve, prijatí boli skutočne kvalitní uchádzači a kvalita výučby bola neporovnateľná s mnohými súčasnými.

Mnoho právnikov má politické ambície. Neláka to aj vás?

V úvode som uviedla, že sa v živote nechávam viesť ideálmi, tie však už v našej politike dávno vymreli. Osobne si myslím, že politika láka zväčša dva typy právnikov. Tých, ktorí si vybrali svoju profesiu len s víziou nadštandardných príjmov a po ich dosiahnutí zatúžili aj po moci a tých, ktorí v štátnej správe vidia určité istoty. Nepatrný zlomok tvoria tí, ktorí sa stali právnikmi z presvedčenia o existencii možnosti zlepšiť tento svet a z rovnakého presvedčenia vstúpili do politického sveta. Tým posledným slovenská politika nepraje, takže ambície tohto druhu nemám.

Vaše meno sa spája aj so zdravotnými poisťovňami. Čo si myslíte o geste pani ministerky Zvolenskej, ktorá prišla na rokovanie vlády s plyšovou ovcou?

Verím, že občania nie sú len plyšovými hračkami v rukách vlády a dúfam, že si nikto nemyslí, že pri vytváraní legislatívneho rámca, ktorý bude mať dopad nielen na zdravie a životy 5 miliónov ľudí, ale aj ich ekonomickú situáciu v ďalších rokoch, je priestor na humor. 

Predseda slovenskej lekárskej komory si myslí, že pluralita zdravotných poisťovní predražila zdravotný systém a vytvorenie jednej poisťovne prinesie stabilný finančný systém?

Tak ako mi pred rokmi záležalo (keď 99% mediálne zmanipulovanej verejnosti schvaľovalo právo zdravotných poisťovní na zisk rovnako ako v prípade každého iného podnikateľa), aby si ľudia uvedomili, že verejné zdravotné poistenie nie je podnikanie ako, že zdravotné poisťovne sú len vykonávateľom správy vecí verejných na základe zákonného zmocnenia a verejné zdroje získané z odvodov sa nestávajú ich vlastníctvom, aby z neho mohli vytvárať  neprimerane vysoký zisk, tak mi teraz záleží na tom, aby ľudia nevinili za stav zdravotníctva len zdravotné poisťovne, prípadne ich zisk. Nemožno ich viniť za to, že pluralitný systém nepriniesol pozitívne výsledky v hospodárení s verejnými zdrojmi. Treba si uvedomiť, že jediným zodpovedným subjektom je tu štát ako tvorca a regulátor celého systému, resp. vláda a zákonodarca. Ak odborníci v zdravotníctve  radi pútajú verejnosť  zvieracími komparáciami, tak by som sa mohla vyjadriť aj takto: Kto by vinil psa za to, že zožral sliepku, ak mu dlhá reťaz umožnila dostať sa až do kurína. Môže za to pes alebo pán (štát), ktorý mu neskrátil reťaz?  V 2004 zákonodarca vytvoril dlhú reťaz pre poisťovne a krátku a jednoduchú cestu k sliepke (možno vedome, možno z lajdáckosti). V 2007 roku pán (zákonodarca) zatvoril kurín takým spôsobom, že sa do neho takmer nikto nedostal, prospech z toho nemal ani pes ani pán. Dnes, potom ako je kurín zase otvorený, chce zákonodarca zabiť žravého psa, namiesto toho, aby mu najskôr skrátil reťaz a sťažil prístup ku kurínu a  nahradiť ho lenivým psom, ktorý sa možno do kurníka nedostane ani bez reťaze.

Naznačujete teda, že jedna a to štátna ZP neprinesie zlepšenie financovania zdravotníctva?

V tomto som dosť skeptická a myslím, že verejnosť má demagogické a neprimerané očakávania od tejto zmeny. Zmena pluralitného systému k unitárnemu systému znie síce veľkolepo, hlavne pre frustrovaných občanov, ktorý ani po narastajúcom odvodovom zaťažení nemajú vyhliadky na kvalitnejšiu zdravotnú starostlivosť. Táto zmena však neprichádza vo vhodnom čase a navyše vytvorenie jednej zdravotnej poisťovne samo o sebe nepovedie k zefektívneniu využívania verejných zdrojov, odhliadnuc od priamych a nepriamych výdavkov v rádovo stámiliónových výškach, ktoré tento legislatívny krok prinesie. Pýtam sa, kde berú ľudia istotu, že poistenie len v rukách štátu bude znamenať efektívne hospodárenie, dokonca aj so ziskom, ktorý sa vráti do systému. Pozrime sa na doterajšie hospodárske výsledky štátnej poisťovne, štátnych zdravotníckych zariadení a pod. Nemám nič proti existencii jednej zdravotnej poisťovne, ale i keď sa Slovensko hrdí statusom právneho štátu, väčšina štátnych funkcionárov a úradníkov nevykonáva  svoje funkcie na identickej profesionálnej a etickej úrovni ako vo vyspelejších európskych krajinách a ich motivácia k efektivite je diskutabilná.

Vždy ste bola kritikom zisku súkromných zdravotných poisťovní, zmenila ste názor?

Nezmenila, len upozorňujem na to, že poisťovne tie pravidlá nevytvorili, len využívajú legislatívne  možnosti, ktoré nastavujú fungovanie systému verejného zdravotného poistenia. Na zodpovednosť treba brať tých, ktorí vytvorili zákon o ZP z roku 2004, ktorí pripustili účelovú aplikáciu tohto zákona v prospech zisku zdravotných poisťovní, ale aj tých, ktorí voči tejto počiatočnej legislatíve nepodnikli v zárodku ústavné kroky, napriek tomu, že mohli byť v rovnakej miere úspešní ako poslanci so sťažnosťou  z roku 2008, ako aj tých, ktorí novelami riešili vždy len čiastkový problém bez komplexných legislatívnych zmien, ktoré by skĺbili nekonformné zákony, atď. Vinníkom za túto situácia je pasívny zákonodarca, ktorý problémom nepredchádza, a keď ich už rieši, tak používa „kladivo na šperkársku prácu“. Následné škody  legislatívnych „omylov“ samozrejme znáša a bude znášať už len občan, pretože dvadsaťročná história Slovenska dokazuje, že politická zodpovednosť za rozhodnutia, ktoré majú obrovský negatívny materiálny dosah pre občanov  je len chiméra a hmotná zodpovednosť štátnych funkcionárov utópia.

Vo vládnom zámere zjednotenia poistenia sa ale uvádza, že „ výhodou monopolnej štátnej firmy je, že bude plniť záväzok štátu vyplývajúci z ústavy voči jednotlivcovi spočívajúci v zabezpečení bezplatnej zdravotnej starostlivosti“.

Lenže tento ústavný model možno v plnej miere zabezpečiť bez ohľadu na počet poisťovní na trhu a bez rizika súdnych sporov s poisťovňami. Netuším, prečo sa štát bráni koherentným zmenám už existujúcich zákono, ktoré by ústavne konformným spôsobom viedli nielen k eliminovaniu zisku poisťovní, ale hlavne k efektívnemu vykonávaniu verejného zdravotného poistenia s cieľom dosiahnutia bezplatnej zdravotnej starostlivosti, ale naopak presadzuje to najdrahšie a najmenej efektívne riešenie. Preto nadobúdam pocit, že tu nejde o efektivitu verejných zdrojov, ale výlučne o politicko-ekonomický rozklad väzieb a vplyvov v zdravotníckom sektore a ich obrodu s novými či staronovými hráčmi.

Spomenuli ste, že s vyvlastnením budú spojené priame a nepriame výdavky. Priame sú asi odškodnenie poisťovní a organizačno - technické náklady. A tie nepriame?

Je naivné domnievať sa, že vyvlastnenie, i keď sprevádzané iste značne vysokým odškodnením, poisťovne nenapadnú a nevyvolajú súdne spory. Ani  odškodné nezlegitimizuje pripravované legislatívne opatrenie, ktoré tak ako sa prezentuje, nerešpektuje podstatu a zmysel základných ústavných práv  súkromných entít, z hľadiska sledovaného cieľa (efektivita využitia verejných zdrojov) nie je nevyhnutné a tiež primerané z hľadiska následkov vo vzťahu k legitímnym záujmom a legálne nadobudnutým právam súkromných zdravotných poisťovní a ich akcionárov. Rovnako tu hrozí porušenie princípu právnej istoty a princípu proporcionality. Podmienku verejného záujmu možno považovať za splnenú až vtedy, ak legitímny účel, ktorý sa sleduje zásahom do vlastníckych práv, nie je možné dosiahnuť prostriedkami, ktoré do vlastníckeho práva zasahujú miernejšie. Tzn., že štát musí vyselektovať z viacerých dostupných možností pre dosiahnutie cieľa tú, ktorá zaručuje potrebnú  rovnováhu medzi vlastníckymi právami akcionárov poisťovní a záujmami štátu. Existenciu vhodnejších dostupných právnych prostriedkov na dosiahnutie uvedeného cieľa som v minulosti už viac krát konkretizovala. Nemožno ľahkovážne veriť, že poisťovne všetky tieto slabiny nepoužijú v sporoch proti štátu. Bolo by smutné, ak by vítaná snaha o efektivitu napokon skončila plytvaním verejných zdrojov na vyvlastňovanie a na živenie súdnych sporov.

Myslíte si, že Slovensko má šancu na výhru v arbitrážnych sporoch s poisťovňami o zákaze zisku, ktoré aktuálne prebiehajú?

V sporoch so štátom je do veľkej miery rozhodujúce i to, či chce štát vyhrať. Vtedy je reálny odborný odhad irelevantný. Každopádne využiteľnej argumentácie v prospech Slovenska je dostatok, záleží hlavne na tom do akej miery ju právni zástupcovia štátu zúročili. Ak do druhej fázy arbitrážneho konania išli s maximálnym nasadením, nepochybujem, že má Slovensko šancu uspieť.

Na záver trochu na odľahčenie – do akej miery zvláda vaša rodina vysoké pracovné tempo, ktoré máte nastavené?

Keďže manžel i moja dcéra sú veľmi nároční na moju výlučnú pozornosť, musela som sa naučiť  robiť mnohé veci súbežne. Teraz si už ani jeden z nich neuvedomuje, keď vediem napr. paralelný  rozhovor s každým z nich zvlášť, už je to také prirodzené. Samozrejme sú chvíle, ktoré  si nenechám nikým vziať, napr. uspávanie dcéry. Ten čas je absolútne tabu, dokonca aj  pre manžela.