TASR, Webmagazín, Život, 9.3.2014

 

J.MARTINKOVÁ: Verejný záujem by mal byť totožný so záujmom občana

Politici na Slovensku majú na zreteli verejný záujem, no často si ho interpretujú po svojom. Verejný záujem by mal byť totožný so záujmom občana“, povedala advokátka Jana Martinková.
Politici na Slovensku majú na zreteli verejný záujem, no často si ho interpretujú po svojom. Verejný záujem by mal byť totožný so záujmom občana. Povedala v rozhovore pre Webmagazín advokátka Jana Martinková, ktorá je často nemilosrdným kritikom zámerov slovenskej exekutívy. Aj preto je skeptická pri hodnotení aktuálnych návrhov zmien v Ústave SR, ktoré sa týkajú justície a ochrany rodiny.
Po Nežnej revolúcii sa štúdium práva stalo veľmi populárnym. Mnohých inšpiroval boom amerických filmov, ako napríklad boli Orli práva s Robertom Redfordom. Čo vás viedlo k tomu, že ste sa dali na právo?
Odhliadnuc od naivity, ilúzií o existencii spravodlivosti, vštepovanej nevyhnutnosti navzájom si pomáhať určite i presvedčenie, že znalosť práva si nájde svoje uplatnenie v každej pracovnej sfére i životnej situácii.
Akí boli vaši pedagógovia? Kto vám z nich dal do budúcnosti najviac?
To je, ako by ste sa pýtali dieťaťa, ktorého z rodičov má radšej. Väčšina z nich ma čiastkovo ovplyvňovala, niektorí moje predstavy, či ilúzie o podobe práva a jeho reálnom živote podporovali, iní rúcali. Oboje som zužitkovala. Najviac mi však v pozitívnom slova zmysle asi utkveli v pamäti prednášky Jána Drgonca a pedagógov z katedry pracovného práva.
Aké je štúdium práva na Slovensku? Úroveň mnohých vysokých škôl je totiž v posledných rokoch predmetom kritiky.
Za mojich čias boli „len“ dve fakulty – v Bratislave a Košiciach, ktoré prijali max 9-10 percent uchádzačov a učili tam skutočné osobnosti. Dnes máme viac fakúlt ako Česi, i keď len z hľadiska počtu obyvateľov by sme mali mať polovicu. Neverím tiež, že sa oproti minulosti strojnásobil počet kvalitných pedagógov. Ak mám zhodnotiť súčasnú úroveň vysokých škôl z pozície školiteľa koncipientov, teda absolventov práva s advokátskou budúcnosťou, len dve či tri fakulty majú dobrú úroveň. Ostatné by mali zaniknúť.
Často sa porovnáva takzvané kontinentálne právo, ktoré vychádza z rímskeho práva a anglosaské právo. Ktoré z nich považujete z nich považujete za účinnejšie pri ochrane práv občana?
Ťažko povedať, každý právny systém má svoje pozitíva a negatíva. Kontinentálny je prehľadnejší, čo sa z hľadiska právnej istoty môže javiť ako plus, ale zase príliš formalistický, čo má často za následok prehliadnutie faktov nevyhnutných pre skutočne spravodlivé rozhodnutie vo veci. Anglosaský dáva súdu možnosť právo nie len nachádzať, ale ho i tvoriť, čo môže byť často prospešné. Oba systémy však zlyhávajú, ak absentuje morálka, cit pre spravodlivosť, všeobecné blaho a dobré mravy. Pri stále častejšie sa prejavujúcej svojvôli slovenských súdov by čistý anglosaský systém práva na Slovensku zlikvidoval aj tie minimálne mantinely, ktoré dnes ešte fungujú.
Máte vlastnú advokátsku kanceláriu. Ako vnímate konkurenciu na malom slovenskom trhu? Dá sa presadiť férovým bojom alebo sú potrebné aj ostrejšie lakte?
Podľa toho, čo myslíte pod pojmom presadiť sa. Získať finančne zaujímavé zákazky vyžaduje iste viac ako len ostré lakte, ale to nie je môj prípad. Férovým bojom sa dá dnes dostať maximálne do povedomia laickej či odbornej verejnosti.
Máte rodinu, malú dcéru. Ako sa dajú zladiť povinnosti vo vlastnom biznise s rodinnými úlohami?
Každý pracujúci človek sa v dnešnom svete učí balansovať na hranici priorít. Ja tiež ešte čas od času balansujem, ale v konečnom dôsledku mám jasno v tom, že prvoradé sú deti a rodina. I keď si často prácu „nosím domov“, snažím sa neukracovať najbližších. Pravdou je však i to, že okrem starostlivosti o rodinu a plnenia pracovných povinností nemám čas na žiadne iné aktivity.
Na Slovensku je v riadiacich funkciách, v zastupiteľstvách na čele firiem menej žien ako v iných krajinách. Trpíme predsudkami voči ženám? Sú kvóty cestou ako to zmeniť?
Určite sú za tým aj predsudky a tiež osvedčené modely. Veľká časť mužov ženskému úsudku nedôveruje a časť sa ho dokonca bojí. Dokonca ani veľká časť žien nie je na takéto zmeny pripravená. Kvóty by mohli postupne tieto obavy prelomiť.
Rôzne kvóty napríklad aj na zastúpenie žien patria k odporúčaniam z Európskej komisie. Ako vnímate preberanie európskeho práva do nášho zákonodarstva? Pomáha nám alebo komplikuje život, najmä keď sa hovorí, že sme často pápežskejší ako pápež...
Z času na čas príde Únia s niečím zmysluplným, ale viac menej rovnako ako národné parlamenty tiež podlieha úzkym individuálnym záujmom, lobingu, prípadne národný záujem skrýva za nadnárodný. Nevidím však problém v samotnej implementácií, ale skôr v interpretácii implementovaných noriem. Nezriedka sa stáva, že aj ich aplikácia je v priamom rozpore s európskymi smernicami a žiaľ nie k prospechu verejnosti.
Slovensko je často predmetom kritiky pre nízku mieru vymožiteľnosti práva. Zaslúžene?
Žiaľ, ťažko hľadať argumenty na vyvrátenie tejto kritiky.
Máte nejaký recept na zmenu?
Keď sa povie zlá vymožiteľnosť práva, každý hneď myslí na slovenskú justíciu, ale tam sa tento patologický proces nezačal, tam sa len končí. Súdy začali deformovať takzvaní podnikatelia so svojimi korupčnými ponukami. Často im pomáhajú aj advokáti, ktorí úročia v sporoch viac svoje kontakty ako odborné znalosti. Nehovoriac o umelom naťahovaní sporov obštrukčným správaním a zneužívaním procesných práv niektorými účastníkmi konania. Ak by bol skutočný záujem tento stav napraviť, zakročilo by sa od zdroja a tým nie sú súdy. Samozrejme ani Ústavný súd (ÚS) SR by nemal bezdôvodne brániť vydávaniu sudcov na trestné stíhanie v prípade podozrenia z korupcie. V čistejšej atmosfére, kde korupcia nezostáva nepotrestaná, by boli rekodifikované procesné pravidlá, reforma stavovských zákonov, špecializácia sudcov, či kolégií, zjednocovanie judikatúry už len lahôdkou.
Čo si myslíte o súčasných návrhoch na ústavné zmeny v justícii?
I keď pohnútky súčasných navrhovateľov dôveru nevzbudzujú, zmeny sú potrebné. Nemôžeme sa tváriť, že sféra súdnictva zostala imúnna voči úpadku zvyšku spoločnosti. Tak ako v každej profesijnej oblasti, i tu sú ľudia, ktorí robia svoju prácu menej „zodpovedne“ vo vzťahu k jej poslaniu. Ak sa budú navrhované zmeny aplikovať citlivo a uvážene, ale dôsledne, mohli by priniesť prvý čiastočný výsledok, hoci to sa očakávalo i od majetkových priznaní. Samozrejme, chápem, že morálne zdatní sudcovia sa cítia právom dotknutí, ale ak sa sami obávajú zneužitia pripravovaného procesu, aj napriek tomu, že na samom konci bude mať posledné slovo ÚS SR, len potvrdzujú, že justícia na Slovensku nefunguje, ako má. Myslím si však, že predseda Súdnej rady by mal byť bezpodmienečne sudca a členovia Súdnej rady volení sudcami by mali mať majoritu.
Často sa vyjadrujete k problémom, ktoré sa týkajú zdravotníctva. Kde vidíte jeho najväčšie problémy?
Prvý problém je disproporcia prospechu pre jednotlivé subjekty systému (poisťovňa, pacient, poskytovateľ zdravotnej starostlivosti). Pri každej legislatívnej zmene je pacient stále na chvoste, i keď je to práve on, kto mašinériu obchodu so zdravím živí. Neriešia sa príčiny nefunkčnosti, ale len následky, preto sú legislatívne zmeny zväčša krátkozraké a nesystémové. Nesledujú zníženie nákladovej efektívnosti a zvýšenie systémovej efektívnosti, preto môže finančné zaťaženie občanov stále narastať. Za 10 rokov nebol záujem ani na zavedení reálnej konkurencie medzi poisťovňami. Nehovoriac o diskutabilnom obstarávaní v štátnych nemocniciach.
Kritizujete zavedenie jednej zdravotnej poisťovne cestou vyvlastnenia. Je podľa vás reálne, že napokon k tomuto kroku dôjde?
Tak ako kriticky vystupujem proti zisku zdravotných poisťovní, rovnako neschvaľujem, aby sa chybné rozhodnutie z roku 2004 „naprávalo“ po 10 rokoch ďalšou fatálnou chybou.
Pri kritike často argumentujete obhajobou verejného záujmu. Ako by ste ho definovali z vášho pohľadu?
Ako väčšinový záujem, ktorým sa uspokojí potreba verejnosti, respektíve záujem, ktorý prináša prospech prevažnej časti verejnosti. Ako som však už viac krát spomínala, i keď je verejný záujem nadradený voči záujmu vlastníka poisťovne, podmienku verejného záujmu možno považovať za splnenú až vtedy, ak účel, ktorý sa sleduje zásahom do vlastníckych práv, nie je možné dosiahnuť prostriedkami, ktoré do vlastníckeho práva zasahujú miernejšie. A to je v prípade vyvlastnenia poisťovní hlavná slabina. Je totiž niekoľko spôsobov ako uspokojiť potrebu verejnosti na funkčnom a efektívnom mechanizme verejného zdravotného poistenia aj bez vyvlastnenia.
Majú naši verejní a volení činitelia verejný záujem na prvom mieste?
Určite majú, len ho mnohí interpretujú inak ako ja. Pre mňa je verejný záujem a záujem občanov to isté.
Prečo to tak podľa vás je?
Verejný záujem ožíva len vtedy, keď sa ľudia postavia na odpor. Ak sa však odpor začína doma pri sledovaní televíznych novín a končí debatou so susedom, neexistuje tlak na politikov, aby pojmom verejný záujem nezakrývali niečo iné.
Ste silno veriaci človek. Z čoho vyplýva vaša viera?
Moja viera sa upevnila práve v čase, keď som prežila najväčšie sklamanie z cirkvi, desiatky rokov predtým ako sa premnožili rôznorodé škandály v týchto radoch. Pochopila som, že na to, aby som bola lepším človekom, nestačí chodiť do kostola a na sväté prijímanie, ako to robí väčšina kresťanov. Prestala som veriť na peklo a existenciu zla, ktoré vedú viac k strachu, ako k úprimnej láske k blížnemu. Verím v dobro, ale i v jeho absenciu. Verím, že tu nie sme preto, aby sme trpeli. Ak tomu tak je, robíme niečo nesprávne a máme sa naučiť robiť to lepšie. Táto cesta sa mi zdá byť zmysluplnejšia, ako sa strašiť trestom.
Ako sa pozeráte na ústavné snahy politikov o ochranu rodiny?
Načasovanie je síce diskutabilné, ale proti obsahu návrhu nemám vážne výhrady. Zaujímali by ma však ďalšie legislatívne kroky, ktoré túto „ústavnoprávnu ochranu a podporu rodiny“ uvedú do života. Pár viet v Ústave samo o sebe nič neprinesie. Teda pokiaľ si nechceme triviálne myslieť, že najväčšou hrozbou pre súčasnú rodinu sú „homogénne zväzky“, predovšetkým, keď veľká časť krátkozrakých legislatívnych zmien vytvára atmosféru, v ktorej majú ľudia strach z budúcnosti.
Čo by ste chceli ešte vo svojej kariére dosiahnuť? Viete si predstaviť, že by ste zastupovali štát, napríklad ako sudkyňa?
Nemám ambíciu ísť touto cestou, vyhovuje mi moje slobodné povolanie. Navyše moju prácu by som rozhodne neoznačovala ako kariéru, ale skôr ako cestu intuitívnej sebarealizácie, ktorej hlavnou ambíciou je vždy sledovať pozitívny zámer.